Bolo to jedného pondeľnajšieho večera a pred sebou som mal 3-hodinovú cestu vlakom. Ďalšia nudná 3-hodinovka. kiežby existovali rýchlovlaky, prípadne by mi stačil aj teleport.
Na moje prekvapenie ale táto cesta bola úplne iná ako všetky, ktoré som doteraz absolvoval. Hneď po stanici, v ktorej som nastúpil sa rozozvučal vlakový rozhlas, ktorý hlásil ďalšiu zastávku, ale nielen to!
Teta sprievodčíčka v ňom zaželala každému cestujúcemu príjemnú cestu a poďakovala za to, že využívame služby vlakovej spoločnosti. To by podľa mňa ani manažér spomínanej spoločnosti nedokázal! Bol som teda zvedavý, kto nám príde skontrolovať cestovné lístky. Po 2 hodinách cestovania sa tak konečne stalo. Do kupé vošla sprievodčíčka, spýtala sa či si môže sadnúť a od každého si najprv vypýtala čipové karty.
Keď videla študentskú kartu, popriala študentovi veľa šťastia pri skúškach a pri neštudentskej karte "len" popriala pekné leto a prázdniny. Skontrolovala lístky a odišla. Všetci v kupé sa samozrejme smiali, išlo z nej totiž čosi, čo na Slovensku veĺmi chýba pri plnení si podobných pracovných príležitostí, veď koľkokrát sa stáva, že nás ani predavačka pri pokladni nepozdraví, kde by to malo byť samozrejmosťou.
Pred poslednou stanicou už len opäť zopakovala do rozhlasu, že všetkým ďakuje za využitie služieb a popriala všetkým dobrú noc. (bolo po 22ej hodine)
Išla z nej radosť, s ktorou sa rada podelila a pomohlo. Večer mi už následne ani neskazila nie práve najčistejšia reprezentatívna vlaková stanica nášho hlavného mesta. Zaspával som s pocitom, že možno nie všetko je na Slovensku ešte márne.
